Voda či kariéra?
Ešte dnes možno natrafiť na veľmi zaujímavý plagát s moderným heslom doby - „Dnes bojuješ o kariéru, zajtra o pohár vody“. Chytľavý slogan Ekotopfilmu vyvoláva úsmev, no pri konfrontácii s tvrdými dátami o počte kilometrov kubických vody v oceánoch stráca na vierohodnosti a vyznieva kuriózne. Presne tak, ako predstava promptného zániku sladkého vodstva na súši. Podľa oficiálnej stránky sa plagát snažil odkomunikovať aktuálny odkaz, ambíciu a poslanie filmového festivalu. Vízia nedostatku pitnej vody mala za cieľ snáď len expresívne zaujať, lebo slogan podujatiu body za serióznosť určite nepridal. No aspoň poodhaľuje bežne používané "marketingové" praktiky. Ale späť k téme.
O vede
O tom, že propagátori globálneho otepľovania nereprezentujú vedecký smer ale ideológiu, svedčia ich notoricky známe požiadavky. Verejne sa hlásia k ideám o transformácii ekonomických procesov a správania jednotlivcov prostredníctvom nevlastných (cudzích) zdrojov za účelom tej „správnej“ premeny prírodného prostredia. Tá podlieha výlučne ich predstavám, ktoré podmieňujú zvyčajne ich analýze globálnych zmien.
Treba zdôrazniť, že skutočný vedec už z podstaty bádania, ktorého cieľom je poznanie a nie politická ambícia, si nedovolí na základe svojho výskumu a predikcií vynášať teatrálne súdy nad ľudskou rasou či dokonca domáhať sa akejkoľvek nápravy či korekcie. Za zhodnú iracionalitu možno uviesť matematika, ktorý uvalenie prohibície na hracie automaty či hazard obhajuje výpočtami o nízkej pravdepodobnosti na výhru. V logike matematiky je síce zákaz „ospravedlniteľný“ (keďže stávkovanie pri nízkej pravdepodobnosti sa javí ako nezmyselné), no matematika ako veda vo svojich zákonoch a pravidlách nedisponuje žiadnym kritériom pre hodnotenie ľudského správania presne tak ako nimi nedisponuje ani „zelená“ veda.
A preto povýšenie čiastkovej logiky jednej vednej disciplíny nad základne právo užívať vlastné výrobné zdroje a majetok je absolútne scestné. Bohužiaľ, takejto chyby sa dopúšťajú aj klimatológovia. Úspešne zneužívajú poznatky viacerých vied na podporu svojich „revolučných“ návrhov a zásahov do relatívne fungujúcej ekonomiky, napriek tomu, že vedné disciplíny, o ktoré sa opierajú, im na to neposkytli žiaden mandát. Po tomto poznaní je vhodné sa zaoberať otázkou, či diskusie o klimatických zmenách s klimatológmi ich vlastnými metódami majú vôbec nejaký zmysel.
1. Statický svet
Domnienka, že predmetom obáv zelenej ideológie je globálne otepľovanie, je zjavným mýtom a preludom. Ak by sa dnes dokázalo (alebo ak by k takémuto poznaniu dospeli práve klimatológovia), že naša planéta sa neotepľuje ale ochladzuje, je viac než isté, že do popredia by okamžite vystúpilo druhé krídlo enviromentalistov a klimatológov, hroziac minimálne rovnakým počtom negatív globálneho ochladzovania s požiadavkou za zachovanie terajšieho stavu.
Možno usúdiť, že obavy sa netýkajú nesprávneho ale samotného vývoja teplôt. Teda akejkoľvek zmeny klímy. A tak bez ohľadu na skutočný budúci vývoj sa v logike zeleného myslenia jednoznačne rútime do záhuby. Je úplne jedno či zhoríme alebo zamrzneme, základným postulátom ideológie je apokalypsa, ktorú možno eliminovať len a len znehybnením prírodných procesov, ktoré svojou nepredvídateľnosťou a aj malichernými výkyvmi naháňajú enviromentlalistom neuveriteľnú hrôzu.
Je paradoxné, že klimatológovia študujúci vývoj globálnych teplôt nedokážu pochopiť elementárny znak počasia – dynamiku, ktorá je nášmu prostrediu vlastná už od počiatku vekov. Zároveň jej vrodenú nestálosť sa snažia pripísať faktoru neprirodzenej ľudskej činnosti dúfajúc v stabilizáciu klímy na úrovni nejakej centrálne vypočítanej globálnej teploty. Iba tá je vhodná pre ľudskú populáciu.
Nečudo, že takéto statické myšlienkové pochody a najmä návrhy na riešenie „problémov“ sú podobné protitrhovému zmýšľaniu. Aj preto pomenovania ako ekofašizmus či zelený komunizmus (EKOmunizmus) zvyčajne narážajú na zhodné piliere týchto zhubných ideológií. Tie nie sú schopné pochopiť nestálosť študovaného objektu. Na jednej strane je to človek a jeho dynamický trh, na druhej prírodné prostredie s premenlivosťou teplôt.
2. Model
Podstatnou prekážkou rozumnej diskusie sú modely popisujúce vývoj klímy. Tie sú značne limitované metódami danej vedy a nie sú schopné akceptovať dôležité premenné ako technologický pokrok či kvantitatívnu a kvalitatívnu zmenu v požadovaných (produkovaných) tovaroch a služieb v čase.
Budúcnosť vyhodnocujú súčasnými technológiami a súčasným dopytom, ktorý je kvalitatívne statický, a uvažuje sa len s rastúcou kvantitatívnou zmenou. To nemožno klasifikovať ináč ako do neba volajúcu hlúposť. Takýto vývoj je nereálny a možno sa oprieť o historickú skúsenosť, že dopyt po technológiách hojne využívaných minulými generáciami, napríklad po parných strojoch, je dnes takmer nulový. A takýto prirodzený (nie centrálne riadený) osud neminie ani spaľovací motor, čo si mnohí nechcú pripustiť.
Na takto nastavené parametre v absurdnom modely musí následkom ešte aj chybných predpokladov v istom časovom slede dôjsť jednoznačne ku katastrofe. Pohromy nevyplývajú z podstaty skutočného sveta, ale z povahy nesprávnych úvah a modelov. Vnímanie sveta cez takéto modelovanie vôbec nezodpovedá skutočnosti, hoci sa stáva alfou a omegou, na ktorej stojí a padá každý katastrofizmus.
3. Presnosť
Meteorológia, veda ktorá s klimatológiou ma spoločný teoretický základ, na predikciu teplôt na najbližších sedem dní používa najvýkonnejšie dostupné superpočítače a popisuje svet pomocou komplikovaných fyzikálnych modelov. A dokonca aj v takej krátkej odhadovanej dobe dochádza k rôznym odchýlkam, pričom platí, že s predikciou do vzdialenejšej budúcnosti sa náhodná zložka v modeloch zväčšuje a naberá na váhe, čo sa prejavuje vo vyššej nepresnosti. A tento problém je najväčšou prekážkou na dlhodobejšie odhady počasia.
Nepochopiteľné je, že podobnými modelmi sa odhaduje vývoj klímy na nadchádzajúce storočie pre celú planétu, čo je 5200-krát dlhšie obdobie ako spomínaných sedem dní! O akej presnosti a vierohodnosti predikcií globálnych teplôt tu môže byť reč?
Napriek tomu, že klimatológia neodhaduje presný ale celkový priemerný charakter počasia (ináč veľmi zaujímavý pojem), pochybnosti o vierohodnosti a neomylnosti sú aj tak legitímne. Predikcie na 100 rokov (napriek tomu, že za dlhodobý odhad sa považuje už 30 ročné obdobie), ktoré nie sú zo zrejmých dôvodov overiteľné, sa v miere presnosti môžu asi tak rovnať ekonomickým odhadom vývoja HDP na najbližších 26 000 rokov (za predpokladu, že relevantnosť predpovede počasia na 7 dní a HDP na 5 rokov je približne rovnaká).
4. Homo economicus
Téza o človeku ako štartérovi a príčine globálneho otepľovania má viaceré aspekty. Prvým je, že človek je zodpovedný za otepľovanie s 90 percentnou pravdepodobnosťou. Toto tvrdenie je podporené najmä faktom, že po historickom období zvanom priemyselná revolúcia bol zaevidovaný nárast globálnej teploty. Tu sa autority klimatológie dopustili chyby zvanej post hoc klam. Ide o nesprávny predpoklad príčinno-následnej súvisloti, keď jeden jav predchádza druhému, ktorý je mylne považovaný za jeho následok (a jav prvotný za príčinu).
Hlúposť tohto tvrdnia plynie najmä z dodatku o vysokej pravdepodobnosti pravdivosti hypotézy. V skutočnosti zrejme ide len o akési zadné vrátka, pre prípad mylného predpokladu a nepriamo usvedčuje klimatológov z neistoty v tomto tvrdení.
Dokazovať určitú súvislosť, jav alebo prírodný zákon takýmto spôsobom je vysoko neprofesionálne, pavedecké a zrejme aj nemorálne. Je to akoby niekto vyšiel s objavom, že rýchlosť svetla je 250 000 000 metrov za sekundu „na 70 percent“. No každý racionálne uvažujúci jedinec podobný výrok nemôže považovať za vedecký poznatok, ale len za odhad či zbožné prianie, ktoré si dnes môžu dovoliť len „otepľovači“.
Fraška
Na záver možno konštatovať, že veda v rukách „ochrancov“ prírodného prostredia nie je nič iné, len nástrojom na dosiahnutie sebeckých politických a ekonomických požiadaviek. Popredný otepľovači pripomínajú prorokov a mystifikátorov minulých storočí, ktorí ovplyvňovali myseľ vladárov kryštálovými guľami či tarotovými kartami. No dnes majú k dispozícii sofistikovanejšie nástroje a tak čarujú grafmi.
Čo sa týka súčasného vývoja, tak predkladanie a aplikácia návrhov na obmedzenie spotreby alebo výplaty odškodného „nevinným“ rozvojovým krajinám len na základe neistých predpokladov a zlátanín o ľudskej činnosti a klimatickej zmene bez zamyslenia sa nad ekonomickými následkami a dopadmi sa stáva smutnou realitou. Smutnou realitou, ktorá ukazuje, že naša "vyspelá" západná civilizácia znova naletela na ďalšiu ideológiu v poradí.
Súčasný stav je taký absurdný, iracionálny a smiešny zároveň, že ak sa našim vnukom podarí prežiť globálne klimatologické maniere (nie globálne otepľovanie), bude vďačným námetom pre satirické historické komédie, ktoré pobavia celú rodinu.
